TEST Honda Civic Diesel – Kto (ne)šetrí, má za osemsto
- Od Miloš
Nebudem vám klamať, mám rád benzín. No život príležitostného testovača mi sem tam priveje aj nejaký ten “dízlačik”. Zakaždým, keď testujem niečo, čo na prvý pohľad nie je podľa môjho gusta a v mojej garáži by ste to hľadali márne, vymažem pamäť a snažím sa začať s čistým štítom a bez predsudkov. Triezvy pohľad na vec je predsa najlepší.
V rámci modelového radu desiatej generácie Civicu mala Honda donedávna v ponuke iba oturbené benzínové agregáty. Tie sme si k našej spokojnosti vyskúšali už dávnejšie a nikto z redakcie ani len nepomyslel na dáku naftu. No taký dieselový motor dokáže splniť požiadavky nejedného šoféra, napríklad, čo sa týka štreky až na koniec sveta. Hlavne, keď ide o financie vyčlenené na palivo. Tak som si povedal, prečo sa nepreviezť tam, kde už naozaj nič nie je a nepreveriť apetít tejto dámy. Moja testovačka bola biela (perleť) a preto mi bola hneď o niečo sympatickejšia. Kedysi to bola farba závodných áut, na ktoré sa následne lepili špecifické označenia a logá sponzorov. Ale o tom inokedy…
Čo sa týka pohybu v meste, Honda dokáže zaujať svojim zovňajškom kdekoho, dokonca aj dva roky po predstavení. Po motaniciach počas pracovného týždňa mi síce ubudli dve čiarky na stave paliva, no na pumpu som sa ani zďaleka nechystal. 46-litrová nádrž síce nie je ohromujúca, ale podľa papierových údajov by to malo s prehľadom stačiť až na ten koniec.
Malý čertík na ľavom pleci sa za mňa rozhodol, že tejto mašine nič nedarujeme. Kufor som naložil tak, ako by to urobil každý správny východniar (čo nie som). Trip sa začal a ja som vyrazil prevetrať 1,6-kový motor na diaľnicu. Na moje počudovanie to s týmto obsahom zvláda bez problémov, a tak som zakotvil na tachometrických 150 km/h. Čakala ma naozaj dlhá cesta, preto som si nastavil trocha komfortu pomocou adaptívneho tempomatu, ktorý dokonale dopĺňal systém udržiavania vozidla v jazdnom pruhu. Podotýkam, že ten (systém) v Civicu pracuje naozaj prvotriedne. Teda, pokiaľ sa vám podarí rozlúštiť honďácky infotainment.
V metropole Šariša som priam onemel, keď mi na ukazovateli paliva svietila ešte stále polovica. “No, bude veru veselo,” pomyslel som si na tradičnej hot-dogovej zastávke na pumpe, kde som tankoval iba do brucha. Predo mnou bola totiž zaujímavá, asi 120-kilometrová okresková etapa, počas ktorej bude palivo ubúdať o čosi rýchlejšie. Moje pohodovo svižné tempo ukončila až zblúdilá srnka po vjazde do národného parku Poloniny. A pretože mi nepripadala ako člen cieľovej skupiny, na ktorú je Civic zameraný, pre istotu som zvolil namiesto vrelého prijatia prudký úhybný manéver. Cestu som ukončil v malej dedinke na konci sveta a na palubnej doske stále svietila štvrťka nádrže!!! Čumel som na ten údaj ako hrča z dosky a nechápal som, ako je to pri mojej ťažkej nohe možné. Nakoniec som zvládol mojou nešetrnou jazdou približne osemsto kilometrov na jedno tankovanie.
Vyzerá to tak, že som konečne našiel auto, pri ktorom sa šofér nemusí obmedzovať rôznymi eko zvyklosťami (vyraďovanie do neutrálu, pozvoľné pridávanie, pomalá jazda v nízkych otáčkach, atď.) a môže normálne jazdiť s priam až šokujúco nízkymi nákladmi na palivo. Ako odporca nafty dávam Honde za tento motor dva palce hore.
