Keď mi Laco písal, že budem testovať najväčšiu Hondu, zaúpel som. Chvíľu som zvládal aj protestovať, však ktorý motorkár chce sadnúť na gauč či obývačku na kolesách. V mysli sa mi vynorilo všetkých 376 čudlíkov, ktoré stará verzia mala na palubovke, obrovské kufre do ktorých naložíš aj rodinný nákup v hypermarkete, či váha menšieho ľahkotonážneho ľadoborca. „Si sa zbláznil? Goldwing? Ako to budem parkovať?“ – skúsil som slabú výhovorku. Miloš zakontroval: „Neboj, má to aj spiatočku!“ …A nebolo cesty spať.
Týždeň jazdy je za mnou a s pokojným svedomím hovorím – zabudnite na všetko čo ste o starom Goldwingu počuli. Obývačka zmizla, aj keď pohodlie sedačky ostalo. Motorka je zoštíhlená, vyzerá fešnejšie a aj trošku na váhe zhodila. Stále má výrazné kukadlá a prednú masku, rovnako ako aj tri kufre (dva bočné a jeden vrchný) zostali. Tie sú však tiež menej objemné ako v pôvodnej verzii. Z motorky do boku trčí výrazný masívny blok šesťvalca, na každú stranu bajku tri valce, čo dáva Honde spolu so zredukovaným kapotovaním v okolí motoru dravší výzor, ako mala jej predchodkyňa.
Kufre na bokoch sú celkom štíhle, až by som povedal, že dnu sa toho veľa nezmestí, kufor navrchu je štedrejší. Tam som pohodlne vložil prilbu, bederný pás, rukavice, či nákup. Vraj sa tam zmestia aj dve full-face prilby, no bude to chcieť trochu tetrisu, aby ste kufor s dvoma prilbami dokázali úspešne zavrieť. Okrem toho má verzia Hondy Goldwing Tour ešte jednu malú priehradku pri pravom kolene, kde je aj rafinovane ukryté tlačidlo otvárania nádrže. Nájsť ho chcelo trochu prieskumníckeho ducha, ale záujemci o túto krásavicu budú túžbu „hľadať a objavovať“ mať určite v krvi.
Tlačidiel a rôznych ďalších „mačkátok“ od posledného modelu výrazne ubudlo a ovládanie vyzerá intuitívnejšie a moderne. Väčšina ovládacích prvkov je na rovnakých miestach ako pri iných motorkách. Kto už nejakú Hondu teda jazdil, bude pri Goldwingu ako doma. Ja som šoféroval už aj na DCT automatickej verzii (Africa Twin či X-ADV), a tak mi nerobilo problém ani ovládanie automatickej prevodovky (neutral, drive mode, či manuálne preraďovanie/podraďovanie tlačidlami na ľavej rukoväti).
To, čo pribudlo, je infotaiment. Ten tvorí obrovský LCD display a dá sa ovládať kruhovým joystickom nad tlačidlami na nádrži, alebo na ľavej rukoväti (počas jazdy joystick nefunguje). S ovládaním som nemal žiadny problém a verím, že väčšina ľudí, ktorá niekedy používala nejaký infotaniment vo vozidle by na tom bola rovnako. Napríklad, párovanie telefónu je celkom intuitívne. Mne sa to podarilo za 30 sekúnd, a to som videl infotaniment Goldwingu prvýkrát v živote. Dve minúty po spárovaní som už peckoval moje playlisty a tešil sa na jazdu s hudobným doprovodom.
Medzi ovládacími prvkami nechýba ani vysúvanie elektrického vyklápacieho predného štítu, čo je pre mňa absolútna bomba. Žiadne komplikované odaretovanie páčky, násilný posun štítu do želanej polohy a zaaretovanie páčky. Pekne počas jazdy v meste mám štít dolu, akonáhle zrýchľujem za mestom, posúvam štít hore nech mi tak nefúka. Kopec detského šťastia a pritom taká blbosť…
S čím som mal trošku problém bolo zaradenie spiatočky, ale YouTube je bohatý na rôzne rady a tak som zvládol nájsť aj to. Honda Goldwing Tour DCT má elektromotor, ktorý nielenže cúva, on dokonca aj posúva motorku dopredu! Aktivuje sa stlačením tlačidla na ľavej rukoväti (ikonka motorky s dvojšípkou dopredu a dozadu poď ňou) a zároveň stlačením brzdy. Následne môže motorkár pohodlne zaparkovať/vyparkovať/poposúvať motorku ako sa mu ráči dvoma tlačítkami + a – (tými istými, ktoré slúžia na preraďovanie rýchlostí).
A spiatočka, to je parádna vec. Digital Park, Petržalka. Biznis centrum plné všakovakých osôb. Prichádzam k motorke, síce mám 183 cm ale chýba váha kamionistu, vyberám prilbu z motorky o váhe 383 kg (aj keď po diéte, ale predsa, žiadny drobček). Zaparkované autá, sekuriťák pri garáži, zamestnanci auto predajne, mamička s kočíkom, ihneď všetky oči na mňa. Otočím ovládačom (pretože Goldwing má bezkľúčové štartovanie – stačí byť pri motorke s kľúčikom vo vrecku) nasadím prilbu, rukavice. Urobím oblúk pravou nohou, obhodím motorku a sadám. Kým naštartujem, začne hrať hudba, lebo však Bluetoothu to chvíľku trvá, kým rozpozná telefón. To už sa pozerajú aj tí, ktorí predtým nevnímali. Palec na červenú kolísku, štart, šesťvalec zahrá symfóniu, zapínam spiatočku a elegantne odcúvam zo zaparkovaného miesta. Následne sa ešte jemne posuniem dopredu úzkou medzerou medzi dvoma autami, radím D (ako drive) a môžem frčať preč. Divadlo končí, škodoradosť sa nekoná, good job, Honda!
Na takejto veľkej a ťažkej motorke sa snažím jazdiť opatrne. Veľmi to neklopím, do zákrut sa tak Goldwing nehrnie veľmi ochotne. Užívam si pohodové tempo, počúvam hudbu a kochám sa krajinou. Viac ako na ostrú jazdu na motorke sa to, čo vykonávam, podobá na plachtenie na mori. Vďaka systému odpruženia mám pocit jemne pohupujúcej sa hladiny a na dlhých cestách túto vlastnosť ocení nejeden zadok a chrbát motorkára. Dokonca na webe importéra je napísané, citujem: „Pri jazde vysokou rýchlosťou pláva motocykel po ceste hladko a pokojne.“ To je dôkaz, že aj v Honde to moreplavci cítia rovnako ako ja.
Dokonca som zbadal ešte jeden sprievodný jav podobný plachetniciam, a síce veterný podtlak. Pri zrýchlovaní vzduch obteká takým spôsobom, že za jazdcom sa tvorí tlak, ktorý ma vyslovene tlačil dopredu, čím rýchlejšie som šiel, tým viac tlačil. Neviem sa rozhodnúť, či je to dobre, no nevadilo mi to a navyše som mal pocit, že pri rýchlej jazde na Honde Goldwing rozhodne dozadu nespadnem.
Automatická prevodovka má sedem stupňov a pracuje v štyroch režimoch – Eco, Tour, Sport a Rain. Najviac mi vyhovuje Tour, aj keď si niekedy podraďujem, pretože do pomalých ostrých zákrut si necháva na môj vkus až príliš vysoké stupne (4, dokonca až 5). Režim Sport zas moc ostro podraďuje a pôsobí zbrklo, niekedy som mal pocit že radí hore-dolu úplne zbytočne. Napríklad na Afrika Twin som režim Sport používal po celú dobu a k maximálnej spokojnosti, takže predpokladám, že na Goldwingu má režim Sport pôsobiť inak. Každopádne, režim Tour prejavu motorky sadne a nechá sa aj vytočiť do vysokých otáčok. Ak prudšie otáčam plyn, pekne reaguje na razantnosť a polomer otočenia.
Honda Goldwing Tour s DCT prevodovkou je vrchol motorkovej techniky zabalený v solídne luxusnom obleku. Prevedenie karosérie, výzor motora, výfuky, sklopné spätné zrkadlá, svetlá (predné aj zadné) infotaiment, ovládanie, to všetko dýcha eleganciou a úspechom rovnako, ako naleštené plachetnice pohupujúce sa na vlnkách v maríne. Úschovné priestory nepatria medzi najväčšie, no pri troške skromnosti do nich človek zmestí všetko, čo potrebuje, presne tak, ako do mini skriniek v kajute jachty. No a konečne je tu ten pocit rozrážania vzduchu pri plavbe krajinou, keď automat pridáva rovnako plynule ako vietor dvíhajúci sa nad hladinou. Ten pocit splynutia s morom (cestou), to jemné pohupovanie tohto masívneho stroja, to je na nezaplatenie. Hlavne pre ľudí, pre ktorých práve cesta je to, čo na výlete hľadajú. A pre to všetko Honda Goldwing Tour nie je motorka. Je to jachta na kolesách.
PS: Áno, táto verzia Goldwingu má aj airbag! Netestovali sme ho, našťastie.
