Titulok hovorí všetko. Je to jedenáste Božie prikázanie, ktoré sme si sľúbili a odprisahali na najvyššom bode Grossglockner Hochalpenstrasse. Ale to trošku predbieham. Celé to začalo ako zúfalý pokus kolegu Laca o krátky jednodňový výjazd do Álp. Dlho nikde nebol, stráženie detí bolo zabezpečené, a tak bolo treba už len zohnať parťákov.
Samozrejme, podobne zmýšľajúcich „nadržancov“ na dobré alpské cesty bolo viac. A tak sa sformovala pätica automobilov, zastúpená Hondou Civic Si, 2x Renaultom Megane GT a dvoma kachlami na kolesách. Teda pardón, ono sú to veľmi dobré autá, ktoré za to nemôžu, že sú kŕmené nesprávnym palivom. Fantastickú päťku teda uzatvorilo Volvo V90 CrossCountry a BMW 330xd. Zmeska teda divoká a miestami výkonovo nevyrovnaná, ale tu sa nehráme na žiadnu ligu. Stačí byť zodpovedný, schopný a spoločenský šofér. Ostatné charakterové črty už nejako splynú.
Celé to začalo v sobotu ráno na už tradičnom stretávacom bode – na čerpačke Slovnaft na Prístavnej. Pred cestou sa treba posilniť, treba počkať na oneskorencov, dotankovať, kúpiť diaľničku, rozdať vysielačky a môže sa ísť. Aby sme si užili Grossglockner, zvolili sme najrýchlejšiu trasu – diaľnicou smerom na Salzburg a odtiaľ po okreskách až na túto bohovskú cestu. Predpoveď počasia neveštila priaznivý deň, ale na Grosse to už je raz tak – za jeden deň tu uvidíte každé ročné obdobie. No stress.
Samotná cesta prebehla hladko, severnú a strednú diaľnicu našťastie Rakúšania neopravujú tak, ako je tomu na južnej trase, no ani tento fakt nebránil tomu, aby sa dieselová časť posádky na diaľnici vzdialila (kupodivu smerom vzad) a minula odbočku. Nevadí, aj takých berieme… Veď na to vymysleli telefóny a vysielačky.
Veľký hype nastal až keď sme po úmorných 550 kilometroch dorazili pod mýtnicu. Dotankovanie 98-čky doplna za priateľskú cenu (okolo 1,25 eur za liter) sľubovalo dlhú zábavu. Prvé kilometre stúpania vyzerali priaznivo. Cesty boli suché, hoci sa pomaly schyľovalo k dažďu. Výjazdy sme sa snažili užiť si maximálne, ako sa dalo. Relatívne prázdne cesty umožňovali využívať apexy ako na okruhu, vďaka čomu si to tu užívalo aj ťažké Volvo či o drift snažiaci sa Bavoráčik.
Krátky dážď nás vyhnal na skorú večeru, ktorú sme využili na prediskutovanie všetkého možného i nemožného. Kto, kde, s kým, na čom, za koľko… Pri cestovinách a štrúdli sme sa zakecali natoľko, že sme si ani nevšimli, že pomaly vychádza slnko. Medzičasom sa to kvôli predchádzajúcemu dažďu úplne vyľudnilo a večer patril už len nám piatim. Po ôsmej hodine večer, kedy slnko vykuklo, cestu kompletne vysušilo a pripravilo podmienky, ktoré sa nedajú opísať, sme spálili posledné zvyšky benzínu. Vracáky, dlhé kľukaté a úzke vlásočnice či široké trojprúdovky s otvoreným horizontom sme brázdili rýchlosťou, ktorá je nepublikovateľná. Ale nám to bolo jedno, pretože cesta bola prázdna, suchá a priam vyzývala, aby sme si ju užili do posledného momentu.
Spokojní a s relatívne vyždímanou nádržou sme sa pobrali na hotel. Tí, ktorým ostalo palivo v nádrži totiž mali nastavený budík na 5:30. Rána na Grosse sú totiž jedny z najkrajších momentov, aké možno zažiť – ak máte aspoň štipku zmyslu pre estetičnosť. Prvé ranné slnečné lúče nás zobudili a o pár minút sme už štartovali a zahrievali motor. Ťažko povedať, či tie výhľady na prebúdzajúce sa vrchy alebo tá atmosféra pri jazde je to, prečo sa sem vraciam každý rok. Každopádne, než sme sa všetci pobrali domov, odprisahali sme si, že sa sem budeme vracať každý rok. Ak to okolnosti dovolia – vždy na začiatku a na konci sezóny. Je to tu totiž magické a je to prakticky „za rohom“.
Zatiaľ teda dovidenia Grossglockner, vidíme sa, snáď, onedlho…
