100-ka, ktorú budete milovať

Ako to už býva zvykom pri každodennom rutinnom presúvaní sa – či už za prácou, školou alebo inými povinnosťami – väčšina z nás (šoférov) si obvykle nájde tie svoje obľúbené cestičky. Po určitom čase sme na nich schopní jazdiť takmer poslepiačky. Máme naštudovaný každý výmoľ, zákrutu, “nebezpečný” úsek alebo obľúbenú zastávku s tou peknou blondínkou odvedľa. Počet týchto cestičiek nie je limitovaný nejakým monogamným šoférskym kódexom a aj napriek tomu, málokto opúšťa svoju milovanú trasu, len aby okúsil neprebádané miesta a získal nové skúsenosti.

No práve vystúpenie z tejto komfortnej zóny alebo zabehnutej rutiny je prvým krokom k novým zážitkom a dobrodružstvám. Tieto vykročenia nám pomáhajú zblížiť sa so svojim autom na takej úrovni, ktorú bežný smrteľník asi nikdy nepochopí.

Kam teda vyraziť? Približne 98 % z vás, keď príde na krčmový rozstrel o najlepších cestách alebo roadtripových destináciach, začne hádzať do pľacu názvy ako Stelvio, Grossglockner, Dolomity či dnes už legendárny Transfăgărăşan. A majú pravdu. Až na ten fakt, že tieto šoférske raje sa stali obeťami ich vlastnej dokonalosti a zvyčajne praskajú vo švíkoch. Verte mi, žiaden šofér nechce byť súčasťou kolóny plaziacich sa karavanov, šponovkárov a minivanov s maximálkou do 40 km/h. Po dlhšom hľadaní v mapách a za pomoci rôznych Google vychytávok sa mi podarilo nájsť potenciálneho kandidáta a zároveň určiť smer. Za novým šoférskym rajom som sa nakoniec vybral do Chorvátska.

Najskôr sa tam ale treba nejako dostať. Naša dvojčlenná posádka vyrazila skoro ráno z Bratislavy, pričom sme zvolili maďarskú trasu, ktorá s prejazdovými bodmi Szombately, Lendava a Zagreb zaručuje svojim profilom nekončiacu nudu. Tú aspoň spestruje príjemná spoločnosť na palube a nekonečný playlist z audio systému. Zrazu sa na diaľničnej tabuli objaví nápis Karlovač a stereotyp chorvátskych diaľnic sa začína rozplývať. Prečo? Lebo okresky.

Cesta 23, ktorá v minulosti slúžila ako jeden z hlavných ťahov k Jadranskému moru, je také moje malé tajomstvo. Na niečo vyše 100 kilometroch prepletá krajinu perfektná kombinácia zákrut a super asfaltu s takmer nulovou premávkou. Vyvrcholenie tohto úseku môžem s prehľadom nazvať horský priechod Mala Kapela. Ešte z čias svojej zašlej slávy je obdarený dvojpruhom v smere hore, takže je to len na vás, či to bude Grip alebo Drift.

Táto “menšia” zachádzka nás doviedla až do Senju, kde auto dostalo svoju potrebnú dávku 100-oktánu a my pohodový obed v lokálnej krčmičke. Po dokonalom odkrvení mozgu spôsobenom vysmážanými kalamármi a pleskavicou bolo na čase sa pohnúť naprieč ostrovom Krk do prístavu Valbiska.

Ďalšia zastávka je súostrovie troch navzájom prepojených ostrovov Cress + Lošinj + Mali Lošinj. Nečakajte tu žiadne výnimočné ani vychýrené plážové raje. Skôr nájdete malebné stredomorské prístavy, kde jachtári radi odparkovávajú svoje morské “dravce”, architektonické zákutia plné malých konobiek či lokálne kultúrne podujatia. Namiesto opekania sa si viac užijete takzvané flákanie sa po ostrove, prechádzky v prístave medzi čajkami (prípadne čajočkami) alebo ako ja – jazdenie, jazdenie a ešte raz jazdenie. Na to sa ale treba vyspať, takže radšej volím smer hotel.

Cieľom našej cesty je cesta. Znie to asi divne, ale je to tak. Táto konkrétna má označenie “100” a tiahne sa naprieč tromi ostrovmi so začiatkom v mestečku Mali Lošinj a s koncom v prístave Porozina. V úvode sa priam romanticky tiahne popri pokojnej zátoke so zakotvenými jachtami, kde obmedzujúca 50-ka umožňuje nasávanie prímorskej atmosféry cez otvorené okná.

Nasleduje koniec obce a priaznivejší rýchlostný limit dovoľuje zahriať obuté Michelinky. Rovinka, prudšia ľavá cez horizont a cesta sa prehupne na východné pobrežie ostrova. Tam vás privíta výhľad na more a stredne rýchla pasáž, ktorá si priam pýta kabriolet.

Ten však nemáme, takže pohodovo dupnem na to a letím smerom k Osoru, kde vie dva krát denne spomaliť tempo padací most. Náš prípad to ale nie je a tak sa dostávame na ostrov Cres, kde po vyštveraní sa menším kopčekom nájdete vysoko-rýchlostnú sekciu, ktorá sa nedá nazvať inak, ako rajom pre superšporty. Okruhový asfalt, dlhé rovinky a prehľadné zákruty s malým polomerom, ktoré otestujú aké “géčko” prebudí váš pud sebazáchovy a prinúti dať nohu z plynu.

Za predpokladu, že uveríte tvrdeniu, že rýchlosť sa tu naozaj nemeria, veľmi rýchlo skončíte nad mestom Cres, kde zrazu cesta zmení charakter. Pred sebou máte perfektne naskladaný downhill s čerstvým kobercom, ktorý ukončí až kruhový objazd na obchvate mesta. Potom ešte jeden a prečiarknutá tabuľa vás imaginárne odmáva štartovacou vlajkou na ďalší úsek. Obieham cisternu a lokálneho kuriéra, ktorý sa asi štvrť zákruty snažil dokázať, že on je tu pánom. Odbočenie do prístavu Merag pre dnes odignorujem a pokračujem do kopcov. Na moje prekvapenie cesta opäť zmení svoju tvár a my si vychutnávame ďaleké výhľady z do skaly vysekanej vozovky, vysoko nad Jadranským morom.

Táto, skoro sedemkilometrová “erzeta”, je ukončená zúžením vozovky a priam intímnym vsunutím sa do lesíka. Posledná etapa naprieč tromi ostrovmi je úzka, hrboľatá (nemýliť si s pojmom rozbitá) a zvoľneným tempom ma doviedla do posezónne ospalého prístavu Porozina. Po nutnej cikpauze sa prístav stráca za nami v dyme z pneumatík a s konštatovaním, že to bola skvelá jazda, vyrážame tou istou trasou späť do hotela.

Večer v hotelovom bare sme pri pohári vína zhodnotili, že ostrovná magistrála s označením 100 predčila všetky naše očakávania. A preto ju určite zaradíme do našej hitparády najlepších šoférskych ciest. Veríme, že v budúcnosti tam stretneme aj niekoho z vás a spoločne si vychutnáme čaro tohto klenotu.

Mohlo by sa vám páčiť